Never give up.... Embrace your dreams.....

1. kapitola

11. října 2013 v 21:30 | Merina |  Fairy tale of lies

Fairy tale of lies

Je názov môjho nového diela, ktoré sa pomaly, ale isto rozširuje. Toto dielo sa dá zaradiť do originál fantasy ladenej poviedky. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Priebežne budem dopisovať časti, keď ma nezamoria eseje, filozofovia a môj "najmilovanejší" Max Weber. Na záver by som chcela len povedať, že toto dielo je venované KATKE, ako poďakovanie za to, že je celé roky po mojom boku.

Fairy tale of lies


venované Katke


Vysoko v zubatých a opustených horách, kam bežní smrteľníci nikdy nevkročili, týčila sa kamenná pevnosť, ktorá dlhé storočia slúžila ako kláštor pre vyvolených, ktorí ovládali tajomstvá takmer zabudnutej mágie. Popri hustom, vysokom pásme jedlí býval kláštor perfektne izolovaný od kadejakých zvierat, až po nebezpečných žoldnierov, ktorí sa prečesávali okolím. V hlavnom meste tejto zeme sa po večeroch pošepkávalo, že vojna sa blíži a žoldnieri prevezmú moc, ak sa im podarí dostať jedinú dedičku trónu, ale tá bola po poslednom povstaní údajne zavraždená besniacimi strážami pod vplyvom neznámej moci. Ale sedliaci toho nahovoria toľko v krčmách popri kvasnom pive, že človek nevie, koľko je na príbehu pravdy a kto si čo domyslel. Nuž, ale táto osudná udalosť sa mala stať pred desiatimi rokmi na hrade za splnu mesiaca v jesennú noc, keď už pán a jeho dcéra spali vo svojich honosných komnatách na posteliach z baldachýnu. Od smrti svojej ženy, Pán Erbald spával veľmi ťažko, pretože svoju milovanú ženu často vídaval vo svojich snoch, kde sa odohrávala jej smrť znova a znova, akoby to bolo len včera, čo sa pobrala na druhý svet duchov.
Avšak, táto noc nebola taká ako ostatné. Erbald mal po prvýkrát od smrti svojej ženy noc bez jediného sna, kde by bola hlavnou postavou. Hrad bol pokojný, až na chvíle keď stráž menila svoje miesta. Zväčša tieto pozície boli dedené z otca na syna a tak sa po hrade striedali generácie verných stráží a nebolo pochybností o ich lojalite alebo nejakých krivých pohnútkach. Eriana sa prevalila na bok svojej postele a privinula si k sebe tuhšie prikrývku. Pohyb stráží po toľkých rokoch ani nevnímala. Predsa len, zvyk je železná košeľa. Keď sa striedali stráže štvrtýkrát za noc, zistili, že dvere do Erbaldovej komnaty sú otvorené. Vydali sa ho hľadať, no než začali s pátraním a vyhlásením poplachu, objavil sa na chodbe osvetlenej horiacimi sviecami, ktorá viedla do komnaty jeho drahej dcéry. Bola to jediné, čo ho držalo na tomto svete. Ako kráčal po chodbe, jeden z mladých strážcov si všimol akýsi prázdny pohľad v tvári Erbalda, ktorý sa potácal popri chladnej kamennej stene. Automaticky mu otvoril drevené, vyrezávané dvere starší strážca a pán sa pobral do komnaty svojej dcéry. Ako vkročil dnu, stráž zatvorila dvere, no mladšiemu z dvojice sa celá situácia akosi nepozdávala. Pán sa nikdy nechoval a ani netváril tak ako pred chvíľou. A už vôbec nie počas noci.
Eriana spala, pokojne dýchajúc, nevediac, že jej otec sa chystá spáchať ten najčernejší zločin v krajine. Približoval sa k jej posteli s nožom, ktorý mal ukrytý pod hrubým tmavomodrým županom, keď sa náhle obločnica naľavo od dcérinej postele otvorila dokorán a spôsobila rozruch. Eriana sa razom zobudila na vyvalenie dverí strážcom. Ten ako uvidel prekvapeného, až zhrozeného Pána s nožom zvierajúcim v ruke, neváhal a zakročil. Vytasil svoj meč a vrhol sa na šokovaného muža. Už nemal ten neprítomný pohľad v tvári, vyzeral akoby precitol zo zlého sna alebo uvrhnutej kliatby, ktorá zatemnila myseľ starému mužovi, ale bolo už neskoro. Sebastian sa mu nedíval na výraz v tvári, jeho úlohou bolo ochrániť za akúkoľvek cenu Erianu. Ona, schúlená pod prikrývkou len počula ako čepeľ preletela vzduchom a narazila do čohosi mäkkého. Po sekunde ticha niečo ťažké padlo na zem a odkotúľalo sa to kamsi preč. Sebastian okríkol svojho staršieho brata, strážcu, ktorý nemo stál vo dverách a prizeral sa tomu, čo sa práve odohralo v komnate.
" Nestoj tam, odtiahni ho, rýchlo. Musíme zmiznúť.... Nie je tu v bezpečí... Prisahali sme!" povedal mu a odhrnul prikrývku, spopod ktorej naňho vykukli modro- zelené oči vydesené na smrť.
" Eriana, to som ja, Bastian," pomaly na ňu prehovoril a natiahol k nej svoju roztrasenú ruku. Dievča sa naňho zadívalo, nechápalo, čo sa deje, ale Sebastian bol jedným z mála ľudí, čo sa vyskytovali na hrade, ktorým bezprostredne verila. Sebastianov brat strhol prikrývku na Erbaldovo telo a zatvoril potichu dvere komnaty, aby nespôsobil ešte väčší rozruch. Otvoril ebenovú skriňu s motívmi kačíc pri letnom jazere, ktorá stála v rohu komnaty a vytiahol z nej čierny, hrejivý plášť s kapucňou. Hodil ho po svojom bratovi, ktorý ho obratne chytil a následne podal preľaknutej Eriane.
" Poď ideme," povedal jej a poberali sa k dverám. Bastian zastal a pozrel sa na svojho brata. V jeho tvári sa javilo zhnusenie z celej situácie, ktorá nastala. Ale oni dvaja vedeli, že tento deň raz príde. Erianina matka ich varovala dávno pred svojou smrťou. Vedela to, aj keď by bolo presnejšie pomenovanie, videla to.
" Daran, spolieham sa na teba," pošepol mu rýchlo Sebastian a otváral dvere. Sviečky boli zhasnuté a tak chodba pôsobila veľmi temno. S jeho mysľou sa chvíľkami zahrávala paranoja. Eriana ho nasledovala po chodbe až k prvým schodom, ktoré viedli nadol. Osadenstvo hradu spalo, na nebi jasno žiarili hviezdy, no obloha sa začínala zaťahovať. Sebastian zastal v malej chodbe, ktorá viedla na dve miesta. Jedna cesta bola von na guľaté hradné námestie so studňou ruží, druhá viedla do kasární, pod ktorými sa nachádzali stajne.
" Eriana, prosím, na malú chvíľu ťa tu nechám osamote. Nikam nechoď, skry sa za tú skriňu a ja sa hneď vrátim, dobre?" prehovoril na ňu strážca odetí v zbroji. Eriana kývla hlavou a šla sa skryť za bok skrine, kde nedosahovalo svetlo faklí z vonku, ktoré lemovali kruh hradieb. Sebastian šiel o poschodie nižšie, skontroloval, či je niekto pri stajniach. Vzduch bol čistý. Keď už chcel otvoriť dvere do stajní, na medzi poschodí sa otvorili dvere do kasární. Sebastianovi vyschlo v hrdle. Dvere sa otvorili s vrzgotom a vyšiel z nich jeden starší strážca v lesklej zboji hradného kruhu. Svetlo z kasární sa dostalo až k čakajúcemu Bastianovi.
" Och to si ty? " prehovoril strážca a podišiel k nemu. Bastianove správanie mu neprišlo čudné ani inak podozrivé, veď to bol predsa mladý chlap.
" Áno to som ja, ehm, chcel som ísť zobrať puzdro pre brata, mal tam dáky tabak alebo také niečo. Neskočil by si mi poň? Vieš, nechcem chlapov zobudiť, vieš že sa stále učím chodiť v zbroji. Keby som ich zobudil boli b nevrlí, a a, no u teba je vidieť a cítiť to postavenie," prehodil Sebastian tváriac sa, že všetko čo povedal je bohapustá pravda. Strážca nikdy neodolal, keď mu niekto vychválil do nebies jeho postavenie a ochotne vošiel naspäť do kasární. Sebastian vybehol po schodoch a schmatol Erianu čupiacu pri skrini s dákymi hlúposťami vo vnútri. Vbehol do stajní a ťahajúc Erianu za sebou, hľadal bratovho koňa. Krásny gaštanový kôň stál uprostred dvojitého radu stajní plnej vône sena. Svetlá fakieľ boli na trámoch a tak spravili dokonalé osvetlenie pre uloženie sedla a Eriani na koňa. Predtým, než Sebastian vyhupol do sedla, chytil Erianu jednou rukou, pomaly otvoril bránu stajní. Nasadol na Daranovho tátoša, prehodil tmavú kapucňu Eriane cez hlavu a vyletel zo stajní. Chlapi, pomaly spiaci pri stráži sa strhli a nestačili sa diviť, čo sa deje. Bastian prebehol cez hradné nádvorie pomedzi bránu a ťahal svojho koňa von z opevneného hradu do priľahlej dediny. Snažil sa uháňať čo najrýchlejšie, aby predbehol svit a ľudí, ktorí by sa mohli ho vydať hľadať, keď zistia, čo sa v noci odohralo a že dedička zmizla. Minuli prvú dedinu a v diaľke Sebastian videl rastúce koruny lesa.
" Si v poriadku?" opýtal sa Eriany, keď pozvonil jazdu. Ona len mlčky prikývla a znovu sa chytila tátošovej čiernej hrivy. Prešli hranicami dubovo bukového lesa na pohraničí, keď sa začali spomedzi listy drať prvé slnečné lúče. Zemou sa plazila ranná hmla a na listoch a tráve bolo možné badať jemnú rosu. Eriana si všimla srnu utekať na druhú stranu pohraničia k Dokanovskému lesu. Sebastian zalovil vo vrecku pri sedle a podal svojmu pasažierovi červené jablko. Eriana si ho vzala, poďakovala a s chuťou sa doň zahryzla. Táto nočná jazda ju vcelku vyčerpala, ale najmä z nej vyhladla. Ako dojedla, oprela sa o Sebastiana a hľadela dopredu. Nechápala, čo sa stalo ani čo sa deje teraz. No vedela, že všetko sa zmenilo od toho momentu, čo Bastian vbehol do jej izby. Začal pofukovať jemný vietor, ktorý ju chladil na jemne začervenaných lícach. Eriana pomaly zaspávala. Kdesi v pozadí svojej hlavy počula zvuk kopýt, fúkajúci vietor, až nakoniec nepočula nič a odišla do krajiny snov.
o 15 rokov neskôr
Naokolo zúril boj, krik, rinčanie zbraní prechádzalo jej hlavou. No v strede videla jeho. Prebila sa pomedzi tlčúce sa hordy bojujúcich a vnútri tela jej kolovala neuveriteľná zlosť, odpor a adrenalín, ktorý silnel každým krokom, ktorým sa priblížila k nemu. Zrazu mala pred očami tmu.
" Znova ten stupídny sen," pomyslela si Eriana v duchu a vstala z dreveného lôžka vo svojej malej izbe v kláštore. Cez malé okno videla na príjazdovú cestu kláštora, ktorá bola jediná osvetlená modrou žiarou. Nevidela nič zaujímavé vonku a tak si znova sadla na posteľ.
" Hm, zase prebdená noc," pomyslela si a ľahla si znova na posteľ, ktorá nepríjemne zavŕzgala. Eriana hľadela na strop a svietnik so štyrmi sviečkami zavesený na ňom. Zľahka natiahla ruku do vzduchu a mávla ňou. Izbu zaplnilo jemné svetlo. Na oboch rukách mala tri zlaté prstene, no každý s iným motívom. Iba malíček s palcom boli slobodne voľné. No na pravej ruke sa tieto prstene spájali reťazou k náramku s troma vytepanými listami. Pretočila sa na bok a posunula si jemne vlnité vlasy na bok, aby si ich nepriľahla. Cítila sa tak sama medzi tými kamennými stenami kláštoru, ako nikdy predtým. Prišlo jej to ako večnosť. Takmer každý deň ten istý sen, ktorý jej nedával zmysel, ani pár ostatným ľuďom, ktorí boli zasvätení. Eriana zbadala ako sa pomaly otvárajú dvere jej izby. Posadila sa a uprene hľadela na dvere, kde sa zjavila strapatá hlava jej priateľky Rose.
" Ha, aj som si myslela, že nespíš!" povedala pobavene a pobrala sa k jej posteli. Mala na sebe čierne šaty z priedušnej látky s výstrihom, ktorý putoval až k pásu a zvýraznil jej krásne prsia. Eriane oči z času na čas zablúdili priamo k tomu miestu. Rose sa usadila vedľa Eriany a čakala, čo jej povie. Eriana sa na ňu pousmiala, vedela, že by aj tak znovu nezaspala.
" Tak poď, ale potichu! Vieš, že by nás Fera potrestala!" upozornila ju Eriana a pobrali sa k dverám. Bývali noci, keď sa obe dve potulovali po tajných chodbách kláštora, keď nemohli spať a hľadali všetko, čo bolo skryté pred ich pohľadmi. Dnes našli tajnú chodbu za obrovskou knižnicou s mágiou. Zrazu začuli za sebou kroky.
" Rýchlo!!!" popohnala ju Rose a obe vbehli do tajnej chodby. Knižnica sa za nimi zatvorila a v chodbe nastala čierno čierna tma. Eriana mávla rukou a nad ich hlavami zasvietila žiariaca svetlená guľa.
" Tak kadiaľ pôjdeme? Doprava či doľava? " opýtala sa Rose a rozhliadala sa na obe strany. Z pravého konca chodby začal fúkať chladný vánok a tak sa vybrali smerom doprava. Na stenách boli malé pavučiny. Po dlhej chvíli blúdenia v chodbách, ktoré sa rozširovali a zužovali, narazili na staré dvere.
" Eriana, čo keď tam je niečo zlé?" opýtala sa ustráchane Rose a primkla sa k nej zozadu.
" A čo by tam malo byť? Nemrtvé medvede? " pobavila sa Eriana a podišla k starým dverám. Chytila kľučku a potiahla ju nadol. Zámka nebola taká hrdzavá akoby sa zdalo. Dvere sa otvorili a pred nimi bola skrytá komnata s ebenovou policou na knihy, zaprášeným stolíkom a stoličkou. Keď obe vošli dnu, zistili, že izba je kruhového tvaru a kúsok za dverami je posteľ.
" Kde to sme?" zadala Eriana rečnícku otázku a šla ku stolíku, kde ležalo čosi ako starý zápisník. Rose sa šla pozrieť k posteli, kde našla malú truhlicu a v nej staré no pekné šaty z brokátu. Eriana si oprášila stoličku, ktorá zavŕzgala, keď si na ňu sadla a otvorila malý zápisník. Zatiaľ čo sa Rose hrala s obsahom truhlice, ona skúmala, čo všetko je v ňom. Otvorila prvú stranu a očami prebehla obsah a posunula sa do stredu zápisníka.
" Ten deň bol najkrajším dňom môjho života! Po 20 rokoch som naozaj zistila, čo je to láska, niekoho tak úprimne a z celej duše milovať. Všetko čo mi bolo zakázané objaviť, sa naplnilo. Som šťastná a zamilovaná. Život konečne dáva zmysel. Stať sa môže čokoľvek, cesty osudu sú nevyspytateľné a výnimočné.... Chcem znova cítiť jeho nežné pery na tých mojich. Chcem odtiaľto konečne odísť...."
" Hej Rose! Veríš v lásku?" opýtala sa Eriana a s divným pocitom zatvorila zápisník.
" Ja neviem, Ana. Prečo?" odpovedala Rose a skúšala si prsteň z truhlice. " Veď vieš, že si nepamätáme nič z minulosti, odkedy sme sem prišli. Možno som bola niekedy zamilovaná, keď som bola malá. Ach, škoda, že nám zobrali spomienky tieto kamenné steny," povzdychla a schovala si prsteň do malého vrecka šiat.
Eriana si vzala zápisník a pobrali sa spať do svojich izieb z nočných potuliek. Nikoho našťastie nestretli. Keď Eriana vošla do svojej izby pomaly začalo svitať. Podišla k oknu a vyzerala von. Ponad koruny stromov lietali prvý vtáci, slnečný svit zapĺňal ďaleké údolie svojou jemnou žiarou a ona pocítila, že ju kláštor a všetky novické povinnosti začínajú ničiť zvnútra. Cítila, že toto nie je správne, ale čo mohla urobiť? Zvalila sa na posteľ a privinula si k sebe svoj vankúš. Požiadala to niečo, čo existuje, aby jej zoslalo niekoho alebo niečo, čo ju oslobodí od týchto kamenných stien a každodennej rutiny, študovania starých zväzkov s kúzlami, almanachy a iné, pre ňu už maximálne ubíjajúce činnosti. Za pár minút zaspala a netušila, že sa jej prianie tak rýchlo splní.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 pimpinela pimpinela | 30. listopadu 2013 v 22:23 | Reagovat

OOO, tak to je fakt napínavé. Hlavne by ma zaujímalo, prečo ju chcel otec zabiť. To bolo dosť divné...a dúfam, že sa Eriana ešte stretne so Sebastianom. :))
Veľmi pekné :)).

2 Merina Merina | 5. prosince 2013 v 23:44 | Reagovat

Jjj dalej to bude viac vysvetlene :D tak som rada ze sa ti lubi zatial!!! :-P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama