Never give up.... Embrace your dreams.....

Past Story- prvá časť

13. listopadu 2011 v 17:31 | Merina |  Past Story
Tak tu je prvá časť z Past Story.
Dúfam, že sa Vám bude páčiť :)
Vaša Memča.










Prichádzal večer a vietor jemne povieval ponad lesy a majestátny palác. Po drevenej podlahe terasy prechádzalo malé dievča. Pozrelo sa na tmavnúcu oblohu. Takmer celý Mesiac už jasne svietil a pomaly pribúdali aj niektoré hviezdy. Otvorila si dvere čajovej miestnosti a potichu za sebou šúpajúce sa dvere zatvorila. Stráž ostala pred dverami. Ona si ich nikdy nevšímala, boli to pre ňu obyčajní ľudia ako je ona sama. Prešla do vedľajšej miestnosti. Kľakla si na kolena a povedala si tichú modlitbu. Postavila sa, poďakovala za vypočutie jej modlitieb. Cítila sa poslednú dobu osamelá. Zo sklonenou hlavou vyšla na terasu. Stráž jej uvoľnila cestu. Vanul príjemný letný vánok. Ako kráčala cestou ku záhrade, vánok sa pohrával s jej letným kimonom. Sadla si k malému kríku pri jazierku plnom rýb. Nahla sa a videla, ako priplávali ku skalnatému okraju. Z drevenej krabice vybrala niečo zosušené a hodila to rybám. Všetky sa zbehli po lahôdke a ona ich pozorovala. Sadla si na trávu a na chvíľu odvrátila pohľad od rýb v jazierku. Uvidela čosi iné, čo maximálne zaujalo jej pozornosť. Postavila sa a hľadela na oblohu. Bolo to čosi, čo ešte nikdy nevidela. Pripadalo jej to ako dva obrovské psy hrajúce sa na mesačnej oblohe. Museli byť obrovské, pomyslela si, keď ich videla z takej diaľky a tak zreteľne. Hľadela na ne, až kým nezmizli a neprišiel po ňu otec.
" Izayoi," prehovoril a ona mlčky odišla v jeho sprievode. Ako si líhala, v mysli mala stále obrazy z toho večera. Vedela, že vonku je svet plný démonov, ale ako by niečo tak pekné mohlo byť tak zlé? Zaspala a prebudila sa až ráno. V snoch blúdila po tmavej oblohe a hľadala ten prízrak. Dlhé roky hľadela na oblohu. Večer čo večer, každý jeden deň. Nevšímala si okolie, ale okolie ju áno. Takemaru sa stal jedným z najvernejších samurajov, ktorý sa v paláci nachádzal. Stal sa jej tieňom, bol všade kde bola ona. Po toľkých rokoch si zvykol na jej prítomnosť a v jeho srdci nebola len obyčajnou ženou, o ktorej bezpečie sa staral, keby banditi napadli palác. V jeho srdci sa hlboko zakoreňovala láska. Avšak neopätovaná. Ona si neuvedomovala, čo sa deje. Nevšimla si to, stále čakala, že po tak dlhom čakaní sa konečne dočká, až ju to nakoniec omrzelo. Myslela si, že už jej nie je súdené, uzrieť toho démona na oblohe. V ten deň prišiel za ňou otec a oznámil jej, že o pár dní príde veľmi dôležitá návšteva, ktorá rozhodne nie len o jej budúcnosti, ale aj celého paláca.
Izayoi nechcela o tom ani len počuť. Zmocnil sa jej pocit úzkosti, zúfalstva. Vedela, že raz to príde, ale nečakala, že to príde tak skoro. V tú noc zmizla. Prešmykla sa pomedzi stráže vo vozíku s látkami, ktoré viezli do dediny. Celý palác prečesávali stráže a jej otec začal byť zúfalý. Prehľadali už všetky zákutia paláca a po nej nebolo ani stopy. Takemaru prišiel za Pánom a požiadal ho o povolenie odpojiť sa od stráži a ísť prehľadať okolie. Nenechá ju predsa utiecť, nemôže dopustiť, aby sa jej niečo stalo.
Keď vozík prechádzal po prašnej ceste a narazil na malý kameň, Izayoi využila šancu a vyliezla spod pokrývky látok. Po prašnej ceste sa vydala do lesa a sledovala ako sa vozík opäť pohýňa smerom do dediny. Nikto si celú cestu nevšimol, že vo vozíku nie je len látka. A tak, keď počuli čudné zvuky prichádzajúce zozadu od kopca a lesa, ani sa neobzreli. Popohnali kone ešte väčšmi a vzdialovali sa od palácu priamo do dediny. Izayoi sa v topánkach ťažko chodilo a tak ich hodila za najbližšie krovie plné tŕnia. Tam by ich určite nikto nehľadal, pomyslela si a vydala sa hlbšie. V hlave ju trápila tá myšlienka, že ubližuje otcovi, ale nechcela byť zamknutá a poslušná ako v klietke. Pozrela sa na kúsok oblohy trčiacej spoza hustých korún stromov. Uvidela jasnú, bielu hviezdu ako padá smerom hlbšie do lesa. Zažiarili jej oči a bežala tam, kam ju osud viedol. Nohy mala doráňané, okraje kimona pri nohách zablatené, ale pokračovala ďalej, chcela vedieť, čo to bolo. Pomaly jej sily ubúdali a tak sa ocitla na čistinke s obrovským stromom uprostred. Strom mal mohutný kmeň a jeho korene vytŕčali von zo zeme a pôsobil ako útočisko. Korunu mal širokú a listy sa potichu knísali v nápore jemného vetra. Izayoi podišla ku vyčnievajúcim koreňom stromu a oprela sa o nich. Cítila sa tak vyčerpaná, pomaly zatvárala unavené oči. Uvidela ešte svietiť mesiac do tváre, keď sa jej pred pootvorenými očami mihol tieň. Myslela si, že začala blúzniť od únavy. V hnedých očiach sa jej ligotal mesačný svit. Nakláňala hlavu a počúvala zvuky, ktoré sa začali šíriť čistinou. Znelo jej to ako bolestivé kňučanie. Zvuk silnel, určite sa to k nej približovalo. Dva stromy, pri ktorých nedávno prechádzala zrazu spadli akoby ich búrka a silný vietor vyvrátili. Po štvornožky sa dostala k tomu, čo zvalilo stromy. Pretrela si oči a uvidela veľkého psa. Jeho bledá srsť bola zašpinená od krvi. Dlaňou sa dotkla jeho papule a pes otvoril svoje oči. Pomaly sa okolo nej začalo šíriť oslepujúce svetlo. Zatvorila oči a rukou si ich inštinktívne kryla. Svetlo po chvíli ustalo a ona otvorila oči. Tam, na mieste kde bol obrovský pes bolo niečo omnoho menšie. Bol to démon v ľudskej podobe. Hlavou k zemi jej ležala pri kolenách tvár muža, ktorý vyzeral, že sú to jeho posledné chvíľky medzi živým. Hľadela naňho a snažila sa zistiť, odkiaľ by mohol byť. Jeho biele kimono mal od krvi tak ako brnenie okolo pásu. Vedľa jeho tela spočíval obrovský meč s ružovým okom. Dva ďalšie mal pripásané k brneniu. Vlasy mal na tvári a zakrývali mu chrbát a časť rozseknutého brnenia. Izayoi sa naňho uprene zahľadela. Neverila vlastným očiam. Bol pre ňu ako sen. Napriahla svoju ruku ponad meč a jemným dotykom pohladila jeho ruku. No vzápätí sa ocitla v jeho silnom zovretí. Izayoi sa zľakla, ale v srdci cítila jemné chvenie, radosť, že je nažive. Muž sa začal ťarbavo hýbať, postupne, no s ťažkosťami. Posadil sa a otvoril oči. Chytil sa svojho meča a snažil sa ho zavesiť cez rameno. Keď mal svoj meč pri sebe, pozrel sa do očí žene, ktorá ho našla. Boli krásne, hlboké a tmavé ako noc. Ona sa triasla. Nevedela, čo má robiť. Nevedela, ako on zareaguje. Ruku jej stále nepustil zo zovretia. Cítila, že pomaly sa jeho studená dlaň mení. On sa však prudko strhol a odhodil ju na bok do krovia. Vytiahol si meč a pozeral do tmavého lesa. Oko na meči žiarilo a chvíľami to vyzeralo, že sa mu prihovára. Izayoi takmer bez dychu ležala skrútená v kroví a hľadela na toho muža. Nechápala, čo sa deje. Z tieňa stromov vyšla vysoká postava. Meč zvierala v ruke a pláty brnenia sa odrážali na čistinku, až k jej nechcenému úkrytu. Konečne uvidela tvár toho tajomného návštevníka. Bol to Takemaru. V očiach mu horel plameň po pomste, keď videl krv na kimone toho chlapa.
" Kto si! " vykríkol Takemaru. V hlase nebolo známok po strachu. Démon sa len pousmial a pevne zovrel v rukách svoj žiariaci meč. Nemienil mu ublížiť, ale ak by zaútočil prvý...
Stále sa cítil vyčerpaný, a navyše v kroví ukryl tú ženu. Nemohol pred jej očami zabiť iného z jej druhu.
" Inu Taisho, " odpovedal stroho a díval sa mu do tmavých očí. Takemaru váhal, čo spraví. Myšlienkami bol pri Izayoi, hľadal ju. Obával sa, že každou minútou ju môže stratiť. Dúfal, že tá krv na jeho kimone nepatrí jej. Vedel, že psieho démona by sám neporazil, aj keď je viditeľne oslabený.
" Vypadni odtiaľto, kým máš čas!" Chopil sa slova, keď videl ako Takemaru premýšľal nad každým jeho krokom a slovom. Po chvíľkach nenápadne pokukoval do krovia a videl ako sa jej lesknú oči strachom. Takemaru odišiel mlčky a až keď si bol Inu istý, že je určite preč, podišiel ku kroviu. Oboma rukami rozhrnul veľké vetvy s lístím a vybral ju ako krehký kvet. Na tvári mala malú ranku od konára. Izayoi naňho mlčky hľadela. On sa na ňu usmial. Utrhol si kus čistej látky z kimona a prešiel ním po jej zamatovej tvári. Po celom tele sa jej rozliala blaženosť a zmätenosť zároveň. Predsa mala pravdu, keď bola tým malým dievčaťom? Nie všetci démoni sú zlí...
" Prečo si ho nezabil? " nesmelo sa ho opýtala, keď odložil za svoje brnenie kus látky. Zamračil sa. Nebol zvyknutý na otázky tohto typu. S ľuďmi nemal nikdy možnosť konverzovať. Keď sa bojuje, na slová čas nezostáva a tento démon si vždy šiel ba po víťazstvo. No dnes to tak nebolo...
" Neprelejem krv žiadneho človeka pred očami ženy," prehovoril a pozrel sa na ňu. Ona naňho len hľadela a pozorne ho počúvala. Zrazu začal fúkať silný vietor. Počasie sa rýchlo menilo. Po chvíli bola obloha s hviezdami zastretá tmavými oblakmi, cez ktoré nebolo nič vidieť. Z neba začali padať obrovské kvapky a zarývali sa do zeme s jemným zvukom dopadnutia. Kvapky im jemne dopadali na vlasy a pomaly stekali po tvári. Bežali sa skryť pod košatý strom. Nakoniec sa predsa stal útočiskom. Izayoi sa triasla. Dážď bol veľmi studený aj napriek tomu, že bolo leto. Chladil jej pokožku ako čerstvý sneh.
" Kde je tvoj domov? " opýtal sa jej. Ona ukázala rukou smerom na západ k jej palácu. Inu sa len uškrnul. Po jej tele naskákali zimomriavky. Kimono pomaly premokalo, až kým na ňom neostal ani jeden suchý kúsoček.
" Prezraď mi tvoje meno, " pokračoval , " to mi ukázať už nemôžeš."
" Izayoi," ozvalo sa čistinou. Povedala to akoby jej meno znamenalo kliatbu, alebo niečo zlé, sklopila zrak a bola ticho. Inu Taichimu jej meno znelo stále v hlave. Bola krásna, nespútaná a bola človek. Videl ako sa triasla, aj keď sa to snažila skryť zo všetkých síl. Izayoi sa pokúšala pozerať bokom na kvapky stekajúce po listoch trávy. Všade inam len nie na jeho tvár. A už vôbec nie do jeho očí. Položila si hlavu na kolená a rukami si ich obopínala. Nikdy netušila, že bude sedieť v noci na daždi s démonom. Svetlo sa mihlo čistinkou a to ako ležala zabezpečilo, že ju svetlo neoslepilo. Pod stromom bol opäť ten pes. Rana vyzerala byť menšia. Pozeral sa na ňu červenými očami tak uprene, ako len mohol. Nepripadal jej strašný ani vtedy a ani teraz. Podišiel k nej a chránil ju pred padajúcimi kvapkami. Oprela sa o jeho predné laby a ležala ako princezná. Jeho srsť bola mäkká a príjemná. Cítila sa byť v bezpečí. Započúvala sa do rytmu padajúcich kvapiek. Od únavy zaspala. Pes privrel oči, no nespal. Naberal novú energiu a čakal, kedy sa mu rany zacelia a bude môcť pokračovať v dobíjaní nových území. Avšak musel sa postarať aj o túto ženu, Izayoi. Vedel, že ten muž, čo sa tu potuloval čosi dôležité hľadal. A s určitosťou to nenašiel.
Dážď pomaly utíchol a obloha sa opäť vyjasnila. Vzduch sa otepľoval každou hodinou, ktorá pominula. Izayoi tvrdo spala a on ju pozoroval. Hľadel na jej vlasy, na jej tvár. Prichádzalo ráno a svetlo sa prebilo cez hustý les až na čistinku, kde boli dve postavy. Inu Taichiho rany boli zahojené. Izayoi sa prebudila na spev vtákov, ktorý sa usídlili na strome. Hrejivé lúče slnka svietili do jej tváre. Začala si spomínať na včerajšok, myslela si, že to bol len sen. Ale keď uvidela démona vedľa seba, vedela, že to nebol iba sen.
" Tak si už hore," prehovoril a usmial sa. Prehrabol si dlhé vlasy, ktoré sa mu leskli na svetle. S úžasom ho sledovala. Mal dlhšie vlasy ako ona sama.
" Mala by si ísť domov," povedal a zaviazal si vlasy do obrovského copu. Ona len súhlasne kývla, nevedela, čo má povedať. Avšak, jednu vec vedela isto. Nechce ísť naspäť, chce ostať s ním. Otec sa na ňu tak či tak hnevá.
Inu Taichi na ňu hľadel, nevedel, či sa ho bojí po včerajšku alebo sa jej niečo stalo. Bol trochu nervózny.
" No tak, už povedz niečo. Prečo si vlastne tu?" opýtal sa jej. Izayoi sa opäť cítila tak, ako keď ušla z paláca.
" Ja..," začala potichu rozprávať, no zastavila sa. Na jej tvári sa objavila červeň. Hanbila sa rozprávať o tom čo spravila. Sklopila znovu zrak. On podišiel bližšie k nej a nežne chytil jej bradu. Pozrela sa naňho. Jej telom prešla hrejivá triaška, ktorú nevedela vysvetliť. V jeho zlatistých očiach sa iskrilo. Kľačal na zemi a ona sedela vedľa neho v nemom úžase. Jeho ruky boli v okamihu obopäté okolo jej pásu. Privinul si ju k sebe a tuho ju objal. Ona urobila to isté. Jej ramená ho objímali tak pevne akoby sa preniknúť akousi bariérou a stať sa súčasťou jeho samého. Po chvíľke sa od seba odtiahli. Izayoi bola v rozpakoch, celá červená. Inu Taichi ju pohladil po tvári, jeho pery sa pomaly približovali k rozochvetým perám Izayoi. Ich pery sa jemne dotkli a splynuli v bozk. Izayoi cítila jeho teplé nežné pery na tých svojich. Cítila nespočetné množstvo pocitov, ktoré takmer nemohla slovne vyjadriť. Inu Taichi si ju pritiahol tuhšie k sebe a náruživo ju znova pobozkal. Po chvíli, ktorá sa im zdala ako krásna večnosť sa od seba odtiahli. Izayoi nemala slov iba na jej tvári sa pohrával úsmev , bola opantaná pocitmi, ktoré prúdili jej telom a hlavne srdcom, ktoré búšilo ako o závod.
" Poď, zoberiem ťa domov," povedal milo, postavil sa zo zeme a podával jej ruku, aby ju zdvihol zo zeme. Chytila sa jeho ruky a ani si neuvedomila ako, ale už kráčala dole kopcom po svojich. Inu Taichi ju držal za ruku, keby sa náhodou pošmykla na podmytej zemi s lístím. Spoločne kráčali po ceste pod vedením Izayoi. Bola trochu sklesnutá. Rozmýšľala, či toto nie sú posledné minúty strávené v jeho spoločnosti. Otec ju v tej chvíli ani nenapadol. Inu Taichi sa na ňu chvíľkami pozeral, chvíľkami sledoval okraje lesa. Počul neustále praskanie vetvičiek, ako kráčali ďalej od lesa. Prichádzali už k príjazdovej ceste k palácu. Inu Taichi zastal, cítil, že sa smrteľníci ženú k nim. Obrátil sa k Izayoi. Objala ho a tichým hláskom sa ho opýtala:
" Uvidím ťa ešte niekedy?" Inu Taichi jej neodpovedal. Pobozkal ju a celá pláň, kde sa nachádzal hrad bola zaplavená žiarivým svetlom. Izayoi upriamila svoj zrak na jasnú, bezoblačnú oblohu, kde sa vznášal obrovský psí démon. V okamihu bol preč a Izayoi ostala stáť s hlavou hore sama na ceste, až kým k nej nedobehli otcovi muži v zástupoch spolu s ním. Zmätený striedavo pozeral na svoju dcéru a na miesto, kde bol ten obrovský pes. Nič iné ho viac na svete nezaujímalo ako počuť vysvetlenie svojej drahej princeznej.


To be continued...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama